Odvtedy, ako sum ju zapálil,
nevyhasla.
V máji tomu bude pamätných päť rokov.
Len čo som prišiel z hôr,
do kúta potichu odložil automat,
nad hlavnú bránu pribil ovenčenú viechu,
zapálil som pec, aby ľudia vedeli -
Ján Klesniak, kurič v tehelni na Kalníku žije,
tehelňa žije,
ružovým plameňom vo dne v noci svieti
a moje oči s ňou.
Voľakedy v lete horievala a potom zhasla
na celú zimu.
Ale dnes, dnes je sezóna stále.
Čím ďalej viacej ohňa treba.

Povedal som si: toto je aj moja tehelňa,
som jej srdce, oči.
Vidím a cítím, či oheň bledne,
ružovejú tehly.

Kalník je v chotári obce Kramnička,
v ňom našli masové hroby.
Päťstotridsaťšesť mužov a žien zahynulo.
Porátajte.
Tisícsedemdesiatdva rúk.
Ako by ich bolo treba pre našu tehelňu,
uhlie hádzať do pece,
tehly nakladať na autá,
na stavby vynášať, murárom podávať.

Povedal som a je nás veľa takých,
čo sme sa vrátili domov -
živý si, ruky Ti ostaly, srdce i oči -
zapáľ pec a nedaj vyhasnúť,
keďuž v tých hroboch oči vyhasily.

Baláže postavili s mojich tehál.
Teplé domy majú Balážania.
Kus srdca do ohňa som vložil,
aby nám už nikdy zima nebola.
V breznianskej mostárni IX. sjazdu
sú moje tehly.
Pri každom novom moste, ktorým prejdem, poviem;
súdruhovia z mostárne, medzi nimi i Miško Lovič
vyrobili mosty,
ja som vypálil tehly na obrovské haly mostárne.
Súdruhovia, to je už pýcha.

Tehelňa moja neprestane svietiť.
Potom, keď strana povie - slabší plameň
v hlavnej peci udržuj
súdruh Klesniak, potom to urobím.
Nebude to zajtra, ani v päťdesiatomtreťom.
Chýba nám veľa mostov, fabrík a detských jasieľ.
Pre tie treba tehál.

Tehelňa moja neprestane žiariť
horúcim ohňom ako naša Strana.
Som jej srdce, oči, plameň živý.
Ja, Klesniak Ján, kurič v tehelni na Klaníku.